40 rokov Tubular Bells

kategória: blog
dátum zverejnenia: 18. júna 2013

Pred necelým mesiacom to bolo presne 40 rokov odo dňa, kedy bol vydaný debutový album, ktorý zložil a nahral v Manor Studios pod názvom „Opus One“ vtedy ešte neznáme, mladé, 20-ročné ucho Mike Oldfield. Album vyšiel ako vôbec prvá platňa novovzniknutej spoločnosti Virgin, jedinej nahrávacej spoločnosti, ktorá mu umožnila nahrať a vydať tento jeho hudobný experiment, pričom nikto z nich nečakal tú lavínu úspechu, ktorá sa po vydaní albumu strhla. A nečudo, tá situácia na hudobnom trhu bola diametrálne odlišná od tej dnešnej.

Tubular BellsDoba komerčne priala aj alternatívnej, progresívnej hudbe, experimentálnym, psychedelickým počinom, ktoré si razili svoju vlastnú cestu popri štandardnom komerčnom prúde. Chýbalo tu ale niečo klasickejšie. Niečo, čo by premostilo klasické kompozície s modernou rockovou hudbou a progresívnymi hudobnými postupmi. Myslím si, že tubulárky trafili presne do tejto medzery na trhu. Tým, že Mike sa vlastne nemal čoho obávať, nemusel rozmýšľať, či sa niekomu zapáči, nemusel sa na nič hrať a žil si v tom svojom vesmíre, vzniklo niečo, čo tu dovtedy nebolo – esencia tajomna, nervozity, hnevu, ale tiež pokoja či smútku, až po teatrálnosť… všetky emócie mali svoj priestor, nechal ich rozvíjať sa, nikam sa neponáhľal.

Nemal kam. Život bol vtedy plný kvetov a mieru… a potom prišiel komerčný úspech. Nikto to nečakal, nikto s tým nepočítal a Mike na to nebol pripravený. Bol to chudobný, nesmelý introvert, ktorý sa ledva dokázal dohodnúť sám so sebou, navyše po matke šmrncnutý maniodepresiou. Po tomto neuveriteľnom úspechu v predajnosti s ním Virgin podpísal značne zaväzujúcu zmluvu na ďalších 10 albumov, no mladý Mike si to vtedy neuvedomoval a mal v paži nejaký šoubiznis či koncertovanie a za zarobené peniaze si kúpil dom ďaleko od toho všetkého komerčného šialenstva, kde si v pokoji začal komponovať svoje dva ďalšie skvelé albumy Hergest RidgeOmmadawn.

Prvá časť Tubular Bells tak trocha trpí kvalitou zvuku, pretože v dome, kde sídlilo štúdio Manor bol ako hosť – nocľažník, ktorý mal prístup iba k obmedzenej štúdiovej technike a nástrojom, v prestávkach, kedy tam nenahrávali platiaci zákazníci. Vznikalo to teda skutočne na kolene, v priebehu jedného týždňa, a trocha to smrdí tým, že to skrátka odflákol: Mnoho rytmických nepresností, rôznych presluchov, šumov. To najpodstatnejšie je tam však napriek tomu zakódované – silné motívy a emócie.

Druhej časti sa už mal čas venovať omnoho dlhšie, vznikala viac ako mesiac a na kvalite nahrávky je to poznať. Je trochu škoda, že Mike sa nechal znechutiť niektorými ľuďmi, ktorí tvrdili, že skladby bez spevu nepredá a natruc všetkým tam doplnil bujarú a odviazanú časť „Caveman“, ktorá tak trocha narúša celkovú atmosféru druhej časti.

Mike Oldfield (60)Úspech ale stále nekončil. V tom istom roku totiž režisér William Friedkin použil úvodný motív tubulárok do svojho nového filmu The Exorcist, čo bola automaticky aj vstupenka na americký trh. Tubular Bells tak jedným razom poznal celý svet. To však Mike ani netušil, že ho čaká ešte 18 rokov nadvlády vydavateľstva Virgin, ktorému sa upísal. Tvorivá voľnosť bola neskôr vystriedaná tlačením do komercie, nechuťou, konfliktami či súdnymi prieťahmi.

A prečo tu vlastne o tom píšem?

Asi preto, že ma trocha mrzí to, že sa na túto udalosť akosi pozabudlo. Prešiel som si tak zbežne média po celom svete a nenašiel som jedinú zmienku o tom, že Mike Oldfield oslavuje životné jubileum a s ním aj jeho najznámejšie hudobné dieťa Tubular Bells, a že je to už 5 rokov, čo vydal svoj posledný, klasický, symfonický album Music of the Spheres.

Pred desiatimi rokmi to Mike s nami oslávil výročnou, znovu-nahranou audiofilnou edíciou Tubular Bells 2003, kde odčinil všetky svoje hriechy z minulosti a priniesol precízne zahranú a dokonale zvukovo vyšperkovanú verziu pôvodných tubulárok, ktoré sa svojou kvalitou pre mňa stali referenčnou nahrávkou na testovanie audio-sústav a slúchadiel. Tento rok sa však okrem účasti v programe na olympiáde nič výročné neudialo. Asi to nemá kto sponzorovať…

Média sú plné novodobých hviezdičiek a reality-shows. U nás aktuálne skončila akási „spevácka“ súťaž, precízne dramaturgicky vyskladaná a dopredu naprojektovaná, plná spievajúcich detičiek, ktoré asi nikdy nezložia ani notu cez notu. Komerčné rádia sa stali nepočúvateľnými zmesami reklamy, do ktorej občas pustia akýsi novodobý „hit“, ktorý mi nikdy nič nepovie, lebo nemá dušu. Akýsi reperi s kanalizačnými textami a mňaukajúce čokoládové slečny sa stali „hviezdami“ a o tie posledné kapely či interpretov, ktorí sa z posledných síl snažia dať do hudby nejakú hodnotu, dnes už asi nikto nezakopne. Čo ma štve najviac je ale to, že sa zabúda na minulosť a na to, že v 60-tych a 70-tych rokoch sa písali novodobé hudobné dejiny…