cinetip: Gravity (2013)

kategória: blogcinetip
dátum zverejnenia: 5. októbra 2013

GravityKeď sa ocitnete na orbite Zeme, v otvorenom vesmíre – ste sami. Ktokoľvek je okolo Vás, stále ste to iba vy, v tesnom skafandri s obmedzeným množstvom kyslíka v nekonečnom priestore. Keď čokoľvek zlyhá či dôjde k nehode, istiace laná sa pretrhnú a vymrští Vás do skľučujúcej prázdnoty, vašimi jedinými ostrovčekmi nádeje sú satelity, družice a vesmírne stanice plávajúce (pre človeka) v nekonečnej prázdnote orbity…
Biomedička Ryan Stone (Sandra Bullock) na svojej prvej vesmírnej misii a veliteľ Matthew Kowalsky (George Clooney), vesmírny veterán na svojej poslednej misii pred odchodom do dôchodku, sa počas rutinnej a zdanlivo banálnej oprave modulov Hubblovho teleskopu stanú svedkami krutého vesmírneho divadla, pri ktorom dôjde ku katastrofe. Ich loď aj s celou posádkou je zničená a oni dvaja zostávajú na orbite sami medzi nebezpečnými úlomkami, unášaní ďalej do temnoty. Nastáva ticho, bez akéhokoľvek spojenia so Zemou a zdanlivo bez šance na záchranu. Strach sa mení na paniku – dochádza kyslík a musia sa spoľahnúť iba sami na seba, pretože jediný spôsob návratu je pokračovať ďalej do hlbokého vesmíru…

Je 3. októbra 2013, 22:34, práve som sa vrátil z premiéry a ešte stále sa neviem spamätať z toho, čo som videl… Nebudem Vám klamať, že som nevedel, do čoho idem. Keď som sa už dávnejšie dozvedel, že režisér Alfonso Cuarón pripravuje film s vesmírnou tematikou, akosi podvedome som tušil, že sa pri ňom mám na čo tešiť. On je dôkazom toho, že aj pomerne jednoduchý a priamy dej, ktorého prerozprávanie by sa zmestilo na jednu stránku textu, môže byť natočené precízne, efektne a inteligentne. Jeho „Potomkovia ľudí“ bolo výpravne a technicky úžasné dielo, ktorého dusivá post-apokalyptická atmosféra úplného šialenstva ľudstva vyrážala dych. Ten film sa zároveň stal legendárnym vďaka svojim dlhým scénam bez strihu, no hlavne pred-záverečnej, 7.5 minútovej scéne, pri ktorej sa kamera dynamicky pohybuje po celej mestskej štvrti a sleduje dianie okolo hrdinov bez jediného strihu. Koniec-koncov, aj Cuarónov „Harry Potter a väzeň z Azkabanu“ bol vlastne najlepšie natočenou potterovkou aj napriek tomu, s akým nepodareným scenáristickým materiálom Steva Klovesa musel pracovať…

Film sa začína pohľadom na Zem. Ste ponorený do úplného ticha, ktoré ochvíľu začnú prerušovať takmer nečujné hlasy vysielačiek v skafandroch kozmonautov. Kamera plynulo lieta po vesmírnej prázdnote a sleduje dej okolo skupiny kozmonautov. Počas tejto úvodnej sekvencie nastane spomínaná katastrofa – úlomky odstreleného ruského satelitu začnú obiehať okolo Zeme a v ničivej reťazovej reakcii do seba narážať v letovej výške ich vesmírnej stanice. Kamera pritom plachtí medzi nimi, sleduje paniku kozmonautov, alebo im vchádza do prilieb, aby sprostredkovala deje akoby z ich pohľadu. To už ste úplne pohrúžený do deja, sťažka dýchate, hltáte každé políčko tohoto audiovizuálneho majstrovstva a ani si nevšimnete, že až po 17 minútach došlo konečne ku prvému strihu a skončila sa najdlhšia single-shot scéna tohto filmu.

Dej nie je komplikovaný – on vlastne ani vôbec nepotrebuje nejaké zložité scenáristické kľučky pre výnimočne geniálneho diváka. Je priamočiary: niečo sa stane a začína boj s bezváhovým stavom o vlastný život a snaha o návrat na Zem. Internety sú plné kritiky na americké klišé-situácie, kedy sa niečo podarí na poslednú chvíľu, či budovanie vzťahu ku postave odhalením smutného životného príbehu. Úprimne, ak máte podobné predsudky a tieto veci Vám neznesiteľne prekážajú, tak Vám bohužiaľ ujde asi tak 98% súčasnej kvalitnej filmovej produkcie. Tento film je totiž hlavne o napätí. Ak človek nie je úplný ignorant, tak bude zatlačený do sedadla, napäto sledovať čo sa na plátne deje a spolu s postavou sťažka dýchať, aby sa nespotrebovalo viac kyslíka, ako má k dispozícii – a presne o tom je tento film! O neuveriteľne realistickom vyobrazení orbity Zeme, pobytu vo vesmíre a zákonitostiach beztiažového stavu – Cuarón si dal záležať a všetko konzultoval so špecialistami.

Ďalší faktor, čo robí tento film tak podmanivým, je voľba hlavnej predstaviteľkySandra Bullock je tu vo svojej životnej forme! Na jej postave stojí celý príbeh a Sandra tu dáva zo seba asi všetko, čo môže. Je úchvatné, keď si človek uvedomí, že táto herečka budúci rok oslávi svoje životné jubileum 50 rokov a porovnať si to s mladučkou Ryan Stone, ktorú hrá. A hrá ju tak skvelo, že jej to proste všetko žeriete. Clooneyho Matt Kowalsky je tu vedľa nej iba podporná postava, ktorá nám pomôže Ryan spoznať do hĺbky. Scenár skrátka stojí na jednej hlavnej roly a to je dobre!

Chvíľu sa ešte pozastavím pri 3D: Musím sa priznať, že som jeho odporcom, pretože sa mi zdá sprofanované a v majorite aj nevhodne a zbytočne používané. Už vôbec nepochopím nezmyselnosť „tridéčkovania“ filmov natočených na klasický film. Samozrejme, ja uznávam význam 3D filmov točených priamo 3D technikou… napríklad Scorseseho Hugo (2011) bol pre mňa najlepším 3D zážitkom – bez prudkých pohybov a strihov, s obrazom dokonale pripraveným na zatemňovanie polarizačných okuliarov – všetko, čo ľudské oko zvláda. Pôsobilo to na mňa omnoho lepším dojmom ako Avatar (2009) „priekopníka 3D filmu“ Camerona, či Spielbergove renderované Tintinove dobrodružstvá (2011). V oboch prípadoch rýchle akčné sekvencie a guľometný strih boli proste cez čiaru toho, čo som ako divák vystavený 120Hz stroboskopu schopný uniesť. 3D pre mňa zabíja vykreslenie farieb, jasovú zložku a schopnosť vnímať prudký pohyb a kto mi bude tvrdiť, že s tým problém nemá, tak klame sám seba, alebo mu na tom filmovom materiály asi až tak nezáleží. A to ani nebudem spomínať problémy ľudí s väčšími dioptriami či astigmatizmom… to sú trpitelia dnešného filmového priemyslu.

Tento film bol točený na klasický filmový materiál a až nedávno bolo štúdiom oznámené, že bude prerobený do 3D. Mňa tým samozrejme nepotešili a obával som sa opäť „leporelo-efektu“. Po prvých recenziách novinárov a kritikov som bol však prekvapený veľmi pozitívnym hodnotením 3D. Až keď som sedel v kine a sledoval to úžasné a podmanivé vesmírne 3D divadlo, pochopil som, že je to tým, že špeciálne efekty a všetok post-processing boli robené do 3D priestoru a preto všetky scény pôsobia výborným priestorovým dojmom aj napriek tomu, že boli točené na klasický 2D film. Je to logické, ak si uvedomím, že všetko sa to točilo pred modrým/zeleným pozadím… :)

Nakoniec sa pozastavím už iba pri poslednom skvelom aspekte tohoto filmu. Hudba je v tomto filme úzko prepojená s tým, čo sa odohráva na plátne. Má ju na svedomí mladý a neznámy Angličan Steven Price, pre ktorého je toto prvým veľkým hollywoodskym projektom a namiešal tu vynikajúcu zmes ambientných prvkov a syntetickej symfoniky. Od hutných zhlukov nástrojov s rastúcou nervozitou, cez tiahle orchestrálne časti až po úplne odzbrojujúce motívy s jemným klavírnym „vyklepávaním“… Priznám sa, mojim životným snom je sa raz podpísať pod takýto soundtrack, pretože presne takémuto hudobnému štýlu sa venujem.

Čo dodať na záver? Tento film je po dlhej dobe tak výnimočným počinom, že by ste nemali premeškať šancu ho vidieť na veľkom plátne. Väčšina tvorcov si s vesmírom robí, čo sa im zachce (od výbuchov, cez zvuk plavidiel až po „šermovačky“ vo vesmíre), ale tento film sa výnimočne drží väčšmi vedy ako fantastiky, k čomu sa mnoho špecialistov vyjadruje pochvalne. Je to film, pri ktorom sa nebudete cítiť trápne, že sa postavy chovajú ako hlupáci a nebude sa z Vás snažiť umelo ťahať emócie srdcervúcimi prednesmi či spomalenými zábermi. Skrátka, po dlhej dobe konečne poriadny kus filmárskeho umu a zručnosti bez žiadneho bombastického rozpočtu.