Ako som sa nikdy nestal technomorousom

Nerobím to často, aby som reagoval na niekoho iného článok, ktorý je sám o sebe reakciou na tweet, ale tentoraz mi nedalo. Tweet napísal Mr. Kocour a posmutnil sa v ňom nad tým, že si vybral štúdium odboru IT, ktorý ho ale nebaví a prirovnáva staré počítače k tým dnešným a (logicky) na nich nevidí nič zaujímavé. Na to prišla reakcia od prvého človeka, ktorý by mi po prečítaní tweetu napadol… a skutočne: nik iný ako Technomorous napísal blogpost o tom, aký silný má už 14 rokov odpor voči súčasnej (a stále súčasnejšej, najsúčasnejšej až budúcej) výpočtovej technike. A keďže mám na to všetko celkom odlišný pohľad a vnímam to diametrálne odlišne, začal som analyzovať, v čom je môj príbeh iný, ako jeho…

Upozornenie: Článok bol dodatočne upravený a korektnosť v ňom normalizovaná tak, aby sa už nikto nemohol urážať…

Som ročník `82. Pri výpočtovej technike som sa prvýkrát vyskytol už v predškolskom veku. Bolo to legendárne péemdéčko a už v prvej triede na základnej škole som bratovi Romanovi diktoval zo štvorčekovaného papiera siahodlhé strojové programy v hexadecimálke. Už o pár rokov na to, som sa v čase bráchovej neprítomnosti doprosoval toho, aby som si mohol na Didaktiku M písať svoje vlastné BASICové prográmky a ukladať si ich na svoju kazetu. Doslova mi žiarili oči pri každej príležitosti, keď som mohol čo-i-len sledovať Romana pri práci, hoc aj keď 12+ hodín DevastACEoval (hackoval) chránené hry. Dokonca sa u nás niekedy v `92 na pár mesiacov objavila Amiga 600. Proste, každý pobyt v blízkosti akéhokoľvek počítača mi spôsoboval potešenie a niekde vnútri som cítil, že je to to, čím sa chcem zaoberať celý život. Popri tom ma ale škola nikdy veľmi nebavila, hlavou som bol stále niekde vo svojom mikrokozme, píšuc si na zadné strany zošitov časti programov, kresliac si a ignorujúc vyučovanie. Preto aj priemerné výsledky na prvom stupni prerástli do podpriemerných na tom druhom, kedy vo mne navyše vyrástol rebel bez rešpektu k autoritám, vo večnom konflikte s učiteľmi, ktorí ma nedokázali ničím zaujať.

A tak som sa asi pre toto všetko dostal na obyčajné učilište zamerané na telekomunikáciu, poslednú strednú školu, ktorá bola ochotná aj takého flákača (ako mňa) prijať, navyše bez prijímacích skúšok, lebo veľmi chceli obsadiť ročník čerstvo otvoreného odboru zameraného na spotrebnú elektroniku. Tam sa karta obrátila a začali do mňa tie informácie z vyučovania akosi prirodzene plynúť (možno aj tým, že s elektronikou som bol, opäť vďaka Romanovi v kontakte od malička), učitelia boli akýsi celkom iní a dokázali zaujať pútavým a zábavným výkladom. Všetko ma to akosi samo bavilo, až som nejakým nedopatrením zmaturoval, tuším aj s vyznamenaním. Popri tom sa ale doma odohrávala celkom iná vec: Roman si v `96 „nasyslil“ na svoje prvé PC. To som mu zvykol často okupovať a začal sa na ňom učiť to, čo ma nemohla naučiť škola: programovať v C, tvoriť hudbu, grafiku, tvoriť moje prvé weby – vlastne všetko, čomu sa venujem dodnes a niekde tam bol zárodok toho, čo ma dnes živí.

A tu je asi gro toho, v čom sa odlišujem: Ja som nikdy v počítači nehľadal čosi vyššie, astrálne, nadprirodzené, čo podľa niektorých je v 8-bitoch, podľa iných v Amigách, podľa ďalších v PowerPC procesoroch, čičojaviemčoešte… Počítač bol odjakživa pre mňa nástroj. Prostriedok ku tvorbe obsahu, výučbu, sebavzdelávanie, neskôr komunikáciu a konzumovanie obsahu. Používam to, čo je akurát po ruke a funguje pre moje potreby spoľahlivo. Kedysi mi stačil na ZX-Spectre Desktop aj na ročníkovú prácu, neskôr som všetko podstatné zvládol z DOSu. Potom mi dlhé roky všetky činnosti zabezpečovali Windowsy a keď ma začali štvať, zabrúsil som do vôd linuxu. Dnes pracujem opäť na Win10 a koketujem s macOS, kde zisťujem, že dokážem vytvárať vlastne všetko… a niekedy aj lepšie. :)

Som skrátka fanúšik pokroku a moderného dizajnu. Neprejde mesiac bez toho, aby ma niečo nové na IT svete nepotešilo ba neuchvátilo. Nie preto, že by to spasilo ľudstvo (prd baraní to spasí, o to mi vôbec nejde), ale preto, že fandím komukoľvek, komu sa podarí prekonať nejaký míľnik, posunúť technológiu niekam ďalej, navrhnúť zaujímavé a súčasné dizajnové riešenie. Nehrabem sa v počítačovej histórii, nepátram a nesmutním nad tým, prečo nejaký procesor používa iba 3.142 človeka na Zemi a pritom je podľa datasheetu taký geniálny. Taktiež sa nebudem vŕtať v starých sieťových protokoloch a vytvárať tam obsah pre 1.618 užívateľa v galaxii. Mne samému už emailová komunikácia a dohadovanie sa na niečom cez emaily príde ako otváranie Tutanchamonovej hrobky… :)

Tých pár starých počítačov, ktorým som venoval svoj čas považujem za hobby. Nehrám sa na nich hry, fyzicky nevytváram obsah, dokonca žiadny z tých počítačov ani fyzicky nevlastním. Mojim hobby je tvoriť na nich obsah z pohodlia môjho pracovného počítača. Desí ma predstava, že by som zas musel v Prometheovi programovať a potom po blokoch skladať výsledný kompilát, komprimovať ho 5 až 10 minút a grafiku bodkovať v Art Studiu pomocou QAOP. Keď som bol mladý, mal som na všetko toto hromadu času. Dnes mám možnosti mať všetko vo výsledku spoľahlivejšie, pohodlnejšie a rýchlejšie. Ak hľadám slová, ako by som tento môj vzťah pomenoval, napadá mi iba jedno: Nežijem minulosťou, iba sa tak nejak snažím, aby tento spirit starých počítačov pretrval dodnes. To je hnací motor, ktorý ma „núti“ (síce biedne, ale) tvoriť pre ne.

V mojom svete malo všetko v minulosti svoj význam a všetko, čo vzniklo malo nejaký prínos, alebo to možno slúžilo ako odrazový mostík či odstrašujúci príklad. Všetko sú to iba predchádzajúce iterácie súčasného. Z môjho pohľadu žijem budúcnosť, o ktorej som vždy ako dieťa sníval a predstavoval som si za Spectrom, ako by mohlo v budúcnosti vyzerať hranie hier, ako by som mohol vstrebávať informácie a čítať knihy, atď. Som fascinovaný tým, kam sa dostalo IT poháňané herným biznisom: Že môžem stovky hodín stráviť v (skoro)dokonalom simulátore mesta a jeho infraštruktúry, ktorý v reálnom čase prepočítava pohyb desiatok tisícov obyvateľov, tisícov vozidiel, ich „trampoty“ v premávke a dopady na životné prostredie. Že si môžem doma, vo svojej obývačke pozerať „film“, ktorý môj výkonný procesor a grafická karta dokáže v reálnom čase generovať z 64 kilobajtov kódu. Že si môžem na hernej konzole za smiešnych 300 € hrať interaktívne filmy a (skoro)realistickou grafikou a zvukom byť vtiahnutý do deja. Že web dnes vyzerá a je tak interaktívny, ako som o tom desiatky rokov dozadu sníval. Že napr. počas toho, ako si čítam správu o udalosti doma, či vo svete mám okamžite k dispozícií vysielanie obrazu a zvuku v reálnom čase z daného miesta. Že som mohol v pohodlí domova vyprodukovať 2 dlhohrajúce albumy. Že kedykoľvek mi napadne, mám k dispozícií za bagateľ všetku hudbu sveta – hneď, kdekoľvek, a počúvať ju môžem z čohokoľvek mi napadne. Že môžem sledovať Slnko a Zem v reálnom čase prenášané z orbity spoza ramena figuríny v elektrickom automobile, ktorý si tam iba tak pláva a ktorý predtým na Zemi zrýchľoval z 0-100km pod 4 sekundy. Že môžem denne pracovať s webovými technológiami a mohol som sa tak vrátiť k interpretovanému jazyku, ktorý je však taký rýchly, že výsledok môžem vidieť v reálnom čase už počas písania. Že mi mobilné technológie dnes a denne uľahčujú a organizujú život, ja sám si ho môžem organizovať a byť s ľuďmi v permanentnom kontakte počas chôdze, cesty autom, výťahom, električkou. Že rovnaký obsah, ktorý vidím na obrazovke počítača mám kedykoľvek a kdekoľvek k dispozícií na tej mobilnej.

Takto by som mohol menovať ešte mnoho každodenných vecí, ktoré nás obklopujú a niektoré nám už prídu celkom bežné. Podľa mňa je to všetko úžasné a som rád, že žijem túto dobu. Nikomu tento svoj názor nevnucujem a úprimne chápem všetkých, ktorý ho so mnou nezdieľajú. Komentáre pod týmto článkom následne ukážu, či to platí aj opačne. Túto moju reakciu môžete brať ako vyjadrenie človeka, čo roky číta Technomorousa a naraz nadobudol pocit, že by bolo dobre sa vyznať z toho, ako to vidí on a mať pocit, že až teraz nastala rovnováha vo vesmíre. :)

A čo poradiť Panu Kocourovi na záver? Ani neviem. Ja som vlastne rád, že som nikdy neštudoval nič okolo IT, lebo by som to možno vôbec nerobil a keď, tak s takými pocitmi, aké majú IT skeptici. Koniec-koncov, odbor, ktorý som reálne študoval – elektronika – je mi tak vzdialená, že jej dnes už ani nerozumiem, akékoľvek vzťahy súčiastok v obvodoch sú mi už dávno neznáme a cudzie. Je mi jasné, že ak sa niečo fatálne stane s IT biznisom, tak nebudem mať inú možnosť ako sa do toho dostať a vrátiť sa k elektronike (kde som začínal vo svojej prvej práci), ale som presvedčený, že to budem cítiť podobne, ako niektorí dnes prácu v IT. Ľudia majú nejakú zažitú predstavu, možno je to dedičstvo soci… minulosti, že štúdium v odbore predurčuje na prácu v tomto odbore. EDIT: Na druhej strane si stále pamätám, že v tvojich sladkých 17-tich som si ešte ani nedokázal predstaviť to, čo je najlepšie pre uživenie seba, rodiny, detí a fungovanie domácnosti. Dnes som rád, že som tiahol celý život po tom, v čom som cítil perspektívu a dnes to mňa aj celú moju rodinu veľmi dobre živí. Osobne mením prácu každé 2-3 roky a už veľakrát som zo dňa na deň začal robiť niečo celkom iné (síce v IT, ale predsa) – veď konieckoncov, tento týždeň som to znova riskol, začal na novom mieste a obrovský korporát som vymenil za malý vývojový team s malým útulným kanclíkom. Možno toto je cesta k tomu, aby človek v IT neprepadal do depresií. No keďže mám pocit, že IT sféra ešte dlhé roky ostane tou najperspektívnejšou, nedovolil by som si ťa od toho štúdia odhovárať.