Strata blízkej osoby je tá najhlbšia ryha, ktorú dokáže osud vytesať do duše človeka. Je zmietaný neprekonateľným pocitom bezmedznej prázdnoty a uvedomovania si, že tú osobu už nikdy viac neuvidí, že sa už naňho neusmeje či nepovie láskavé slovo. Každý to prežíva inak, rôzne dáva najavo svoje emócie… niekto navonok, iný to v sebe nosí tak dlho, kým sa „nevyplače do nôt“…

Tak ako ľudia pália za sebou mosty a začínajú nové životy, tak aj v duši muzikanta nastávajú takéto paradoxy. Táto skladba je práve takýto most medzi dvoma obdobiami… vznikla iba pár mesiacov po vydaní albumu Chilled a štýlovo sa od neho výrazne odlišuje. Potreboval som asi všetko hodiť za hlavu a uletieť na niečom celkom inom.

Ide o hudobnú dejovú líniu venovanú štyrom základným zemským živlom a dvom vesmírnym. Tieto elementy sú sprevádzané motívami, ktoré vo mne evokujú. Zasnené newage motívy sú striedané jazz-rockovými prvkami, tak ako sú akustické nástroje striedané syntetickými. Nosným prvkom tejto kompozície je premenlivé tempo s kombináciou nezvyčajných taktov a rytmiky…

Ďalšia, skoro desať minút dlhá dynamickejšia skladba, ktorá by sa dala rozdeliť do troch motívových častí. Skladba, zo začiatku ponorená do ambientných zvukov pokojného prílivu a odlivu mora počas letného dažďa, je čoskoro pretnutá jemnými perkusiami znázorňujúcimi beh času, do ktorých sa začína odvíjať symfonická baladická melódia, ktorú sprevádzajú house bicie, ktorých rovný rytmus sa v ďalších motívoch zlomí v spleti ďalších, samozrejme aj syntetických nástrojov…

Zasnený chillout s lámanými bicími, pokojnými melódiami, tiahlými padmi a jemnou vokálovou improvizáciou (za ktorú ďakujem Jarke Hatiarovej). Atmosféra skladby má evokovať ťažké ranné vstávanie počas búrky.